Nový dokument o slovenských vojakoch v Afganistane nie je laboratórne dokonalý, ale je uveriteľný. 

   Bezpečnostné opatrenia, vstup len pre pozvaných, žiadne mená, snímanie tvárí a individuálne rozhovory s vojakmi jednotiek špeciálneho určenia. Takto začínala v stredu v Žiline premiéra dokumentu 5. pluk – Misia Afganistan. Filmový štáb sa vrátil do Afganistanu druhý raz, aby nakrútil niečo akčnejšie ako predchádzajúci dokument Sám vojak v poli. Nový film venovali neskôr aj slovenským vojakom v Afganistane: Edmundovi Makovníkovi a Patrikovi Fraštiovi, ktorí zahynuli pri plnení úloh.

 Fotoreport z premiéry filmu 5. PLUK - MISIA AFGANISTAN: tu

   Dvaja príslušníci elitného 5. pluku špeciálneho určenia zahynuli pri samovražednom výbuchu civilného auta v blízkosti vojenského konvoja.

   Marek videl výbuch priateľov

   Operátor Marek sedel v druhom aute, v ľahko pancierovanej Toyote, len niekoľko desiatok metrov za Edmundom a Patrikom. Na ten deň si spomína úplne presne. Jednotka musela absolvovať niekoľko presunov smerom do Kábulu. Analyzovali spravodajské informácie o situácii, ktoré sú často aktualizované aj v hodinových intervaloch, a vybrali cestu.

   „Presúvali sme sa a zrazu prišiel výbuch. V tej chvíli sa nedalo presne identifikovať odkiaľ. Dym, prach, vyhli sme sa bloku motora, civilným autám… Výbuch bol strašne devastujúci. Až neskôr sme zistili, že výbušnina bola umiestnená v civilnom aute útočníka, ktorý sa odpálil vedľa Patrika,“ opísal situáciu, ktorú videl na vlastné oči bojovník.

   Veliaci poddôstojník 5. pluku Martin Boháčik tvrdí, že jednotka sa zachovala profesionálne, operovala ďalej bez známok nejakého psychického vychýlenia. „Samozrejme, že sa to všetkých dotklo, ale pracovali ďalej,“ povedal.

   „Prišli sme o dvoch geniálnych ľudí, ale nič sa s tým už nedalo robiť. Strata nás veľmi zomkla a makali sme ďalej. Ponúkli nám psychologickú pomoc, ale v tej chvíli sme nepotrebovali psychológa. Na takéto prípady sme cvičení. Vyhodnotili sme si to v hlavách, nebolo tam už čo riešiť,“ dodal Marek.

   ,,Dlhé roky sme sa zdali byť nepriestrelní a nestalo sa nám nikdy nič. Napriek tomu, že máme za sebou misiu v Iraku, Golanské výšiny, dostali sme ranu. Keď sme kolegov stratili a pochovávali sme ich, bolo veľmi dôležité, že sme situáciu psychicky ustáli. Viete, že sú pripravení odborne, majú kurzy, strelecké, taktické nácviky, ale dovnútra človeka nevidíte,“ hovori veliteľ 5. pluku špeciálneho určenia Ľubomír Šebo.

   Nie sme zabijaci

   Do zahraničných misií chodia vojaci dobrovoľne. V elitných jednotkách, akou je 5. pluk špeciálneho určenia, to chodí trochu inak. Do špeciálnych síl sa profesionáli hlásia a prípadné operácie sú pre nich samozrejmosťou.

   Hovorca Mário Pažický vysvetľuje, že napríklad do Afganistanu ide kompletná jednotka. Každý má právo povedať nie, ale ak nemá vážny dôvod, znamená to v podstate jeho odchod do iných zložiek armády.

   Jednotka sa pol roka pred odchodom pripravuje na konkrétnu misiu v konkrétnom priestore. Do operačného priestoru nejdú naslepo. Pracujú s detailnými mapami, majú dostatok informácií o živote miestnych ľudí, zvyklostiach až do takej miery, že vedia, kde sa prevažne zdržiavajú ženy alebo deti.

   „Detailne sa pripravujeme, jediné, čo je pre nás nové, je strava. Sme takí precízni, že vieme aj to, kde budeme spať,“ povedal Marek.

   Obyčajní Afgánci vnímajú prítomnosť Slovákov zväčša pozitívne. Pamätajú si ešte Čechoslovákov, ktorí na ich území budovali školy a nemocnice. „Máme  u Afgáncov vysoký kredit. Sme pracovití a oni vidia, že to robíme pre nich. Afgánci, s ktorými sme bývali v spoločnom kempe, povedali, že nás budú chrániť, a my sme im verili. Keď vám toto povedia, to je vyšší prejav dôvery,“ opisuje Marek.

   „Nie všetci Afgánci sú nepriatelia a teroristi. Tí ľudia si zaslúžia rešpekt, a takto k nim pristupujeme. Je to ich krajina, my sme tam len hostia. Keď to vidia, rešpektujú aj oni vás. My nie sme zabijaci, našou úlohou je ich cvičiť a pomáhať im,“ dodal.

   Dokument je uveriteľný  

   Dokument 5. pluk – Misia Afganistan, ktorý v stredu večer zaplnil dve sály žilinského kina, nie je, nechce, ani nemôže byť hollywoodskym filmom ako American Sniper. Svedectvami ľudí, ktorí si siahli na vojnu, na vlastnej koži pocítili strach a možno si položili v kritických momentoch aj otázku, čo tu robím, je iný. Autentickým a reálnym pohľadom, skutočných ľudí na vojnu v Afganistane.

   „Dokument som robil s cieľom, aby to nebola propaganda. Nechal som ho otvorený, aby si každý mohol urobiť svoj názor. Keď si ľudia myslia, že tam vojaci idú pre peniaze, nič s tým nespravím,“ reagoval režisér filmu Peter Kaštíl po premiére.

   Autori vo filme nechali výhradne pozitívne momenty z pôsobenia našich vojakov v Afganistane. Vojak podáva vyľakanému dieťaťu čokoládu, zachraňujú zraneného učiteľa, cvičia policajtov. „Keď vám človek nechce povedať o negatívach, tak to nepovie. Snažil som sa to z nich dostať, dostal som to, čo som dostal. Tí chlapi vám nebudú rozprávať o strieľaní a nešťastí,“ reagoval na otázku, či to, čo divák vidí, je skutočný život vo vojne.

   Tvorcovia museli pred projekciou odovzdať kompletný materiál na posúdenie vojenským spravodajcom a prešiel aj cez 5. pluk a ministerstvo obrany. Kaštíl tvrdí, že jedinou vecou, ktorú nemohli použiť, boli zábery zo základne, kde boli mapy plánovaných operácií a zabezpečenie základne.

   Náčelník Generálneho štábu Milan Maxim hovorí, že skutočnosť je tvrdšia ako vo filme. ,,Keď dýchate vzduch priamo tam, cítite pušný prach alebo dym zo spálených granátov, navodzuje to úplne inú atmosféru. Som pyšný na našich vojakov a som veľmi rád, že sa nám darí, aj za cenu určitých strát.”

Fotoreport z premiéry filmu 5. PLUK - MISIA AFGANISTAN: tu

autorský článok Daniela Vraždu nájdete: tu (link nemusí byť dostupný pre účastníkov pripojených v doméne mil.sk a mod.gov.sk)