Rusi sa dostali do situácie, z ktorej existuje už iba jediné, z pohľadu Ruskej federácie zmysluplné východisko, a to masívny vojenský útok proti Ukrajine, pričom už nie je možné vylúčiť ani čierny scenár, že v takto vypätej a neprehľadnej situácii niekto prijme chybné rozhodnutie a spôsobí tým neúmyselnú regionálnu vojnu. Koncom januára 2022 sme takto vnímali konanie Ruskej federácie, ktorá si najneskôr od jari 2021 systematicky vytvárala priaznivé politické, vojenské, diplomatické, informačné a ekonomické prostredie pre rozsiahlu vojenskú agresiu proti Ukrajine. Jedným z kľúčových momentov, ktorý prispel k nášmu presvedčeniu, že Ruská federácia smeruje do vojny s Ukrajinou, nastal v decembri 2021, kedy ruské ministerstvo zahraničných veci zverejnilo ultimatívne formulované požiadavky podmieňujúce tzv. obnovu vzťahov s USA a Západom. Absurdnosť ruskej požiadavky na návrat do stavu pred rozšírením NATO v roku 1997 (de facto obnova sféry vplyvu Ruskej federácie v Strednej a východnej Európe vrátane Slovenska) už nemohla nechať nikoho na pochybách, že Ruská federácia už nepočíta s deeskaláciou a je vysoko pravdepodobne pripravená (alebo rozhodnutá) presadiť svoje záujmy v tomto regióne aj s použitím vojenskej sily. Netrpeli sme naivnou predstavou o ruských geopolitických záujmoch, ani o vôli ruských lídrov vymáhať ich silou. Mnohí však nepovažovali masívny ruský útok proti Ukrajine za zlučiteľný so zdravým rozumom. Nechceli prijať predpoklad, že ruskí politickí a vojenskí lídri sú pripravení obetovať tisíce svojich občanov a podstúpiť enormné riziká a konzekvencie spojené s rozsiahlou vojenskou agresiou proti Ukrajine, a to aj v prípade, že by toto ich vysoko riskantné a nebezpečné vojenské dobrodružstvo bolo na Ukrajine úspešné (aspoň spočiatku, kým by sa územie Ukrajiny pre Ruskov nezmenilo na druhý Afganistan). Napriek tomu sa už 24. februára 2022 naše vnímanie situácie, v ktorej sa Ruská federácia nachádzala na prelome rokov 2021 a 2022, potvrdilo. Ruská federácia sa dlhodobo pripravovala na scenár „all in“, teda vojenskou silou zvrhnúť legitímnu ukrajinskú vládu a prevziať kontrolu nad celým území Ukrajiny. Scenár ako odkopírovaný z invázie Sovietskeho zväzu do Československa v auguste 1968. Dnes už vieme, ako to dopadlo. Hrdinskí obrancovia Ukrajiny urobili to, s čím ruskí lídri zjavne nepočítali: nezľakli sa a nekapitulovali. Naopak, s plnou silou, odvahou a odhodlaním sa postavili na odpor mohutnej vojenskej presile. Pamätám si prvé zábery z invázie: raketové útoky na kľúčové miesta v Kyjeve a po celej Ukrajine, rozstrieľané paneláky, všade mŕtvi a ranení. Ale aj odhodlaný prezident, funkčná vláda, bojujúca armáda a ľudia čakajúci v radoch na vstup do domobrany. Zatiaľ, čo ukrajinská armáda bojovala o každý meter letiska Hostomeľ, v uliciach Kyjeva ľudia budovali barikády a improvizované protitankové zátarasy a po tisíckach vyrábali molotovove koktejly. Ruská blesková invázia na Ukrajinu sa zasekla, aby nakoniec uviazla v zdĺhavej a najmä krvavej opotrebovacej vojne. Scenár ako odkopírovaný z invázie Sovietskeho zväzu do Afganistanu v rokoch 1979-89. Slovensko a demokratický svet všemožne pomáhajú Ukrajine odolávať ruskej vojenskej agresii a zvládať dopady vojny na civilné obyvateľstvo a ekonomiku. Ruská federácia stále tvrdí, že jej cieľom je ovládnutie celej Ukrajiny. Vďaka obrancom Ukrajiny a súdržnosti demokratického sveta je dnes tento scenár vzdialený od reality ešte viac, než bol pred samotnou inváziou. Priznajme si, vďaka úspechu obrancov Ukrajiny malo Slovensko po 24. februári 2022 vlastne veľké šťastie. Pre Slovensko boli jediným okamžitým dopadom ruskej invázie na Ukrajinu desaťtisíce ukrajinských žien a detí utekajúcich pred vojnou do bezpečia. Spoločne sme to zvládli, ale na túto situáciu Slovensko mohlo (a malo) byť lepšie pripravené (o potenciálne vysokej pravdepodobnosti masívnej utečeneckej vlny z Ukrajiny v prípade ruskej agresie sme vedeli). Mohlo to však dopadnúť aj inak. Stačilo, aby ruský „blitzkrieg“ na Ukrajine uspel a dnes by sme pravdepodobne my (a tiež Estónci, Lotyši, Litovci, Poliaci, Maďari, Rumuni, Bulhari) zúfalo skúšali akýkoľvek spôsob ako sa legislatívne, vojensky a ekonomicky pripraviť na scenár, ktorý si nikto z nás neželá, ale definitívne ho musíme považovať za pravdepodobný. Počas tridsaťročnej existencie samostatného Slovenska sme boli opakovane svedkami stále sa opakujúceho scenára, ktorý Ruská federácia uplatňovala vo vzťahoch k svojim bezprostredným susedom. Maľovanie čerta na stenu? Nie, záujem na obrane Slovenskej republiky a pragmatické uvažovanie založené na faktoch, nie mýtoch alebo propagandistických výmysloch. Prezidentka Čaputová na minuloročnom Globsecu mala pravdu: Žijeme v novej realite, v ktorej mier nemôžeme považovať za samozrejmosť. Na túto novú realitu sa musíme adaptovať. Tridsať rokov existencie Slovenskej republiky je aj obdobím kontinuálnej adaptácie jej ozbrojených síl na nové bezpečnostné výzvy. Bolestivé reformy znamenali zmenšovanie ozbrojených síl, rušenie útvarov, odpredaj skladových zásob a nehnuteľného majetku, znižovanie stavov vojakov. Zákony, ktoré riešia pripravenosť ozbrojených síl a ich použitie na obranu štátu sú síce opakovane novelizované, ale ich pôvod siaha do roku 2002. Dáme dnes ruku do ohňa, že ak to bude napríklad zajtra nevyhnutné, má Slovensko k dispozícii všetky potrebné vojenské a nevojenské nástroje, aby sa dokázalo účinne brániť? Vojna na Ukrajine sa prejavuje aj v ekonomike Slovenska a opätovne otvára ťažké ekonomické dilemy. Má štát investovať viac peňazí do obrany alebo do eliminácie dopadov ekonomickej krízy na obyvateľstvo? Pochopme, že investície do bezpečnosti a obrany nie sú samoúčelné. Bez bezpečnosti niet prosperity. Ukrajinci, Gruzínci, či Moldavci o tomto argumente nemusia teoretizovať, zažívajú ho na vlastnej koži každý deň. A pochopme aj to, že k obrane štátu prispieva aj každé euro, ktoré je dobre investované do kvalitného vzdelávania, zdravotnej starostlivosti, efektívnej štátnej správy, či sociálnych služieb. Občan, ktorý je spokojný s fungovaní štátu, v ktorom žije, bude ochotný podieľať sa aj na jeho obrane. Kreslenie spojených nádob medzi výdavkami na blahobyt a výdavkami na obranu je falošným zjednodušovaním a nikdy nemalo nič spoločné s realitou (stačí si naštudovať štátne rozpočty za ostatných 30 rokov). Vďaka úspechu obrancov Ukrajiny sme mali veľké šťastie, ktoré sa však nemusí zopakovať. Obrancovia Ukrajiny nám darovali čas na prípravu. Ak budeme chcieť, z vojny na Ukrajine sa môžeme mnohému priučiť. Musíme však nájsť odvahu a vykročiť z pohodlnej zóny udržiavania staus quo. Štátny úradník, ktorý nič navyše neurobí, nič nepokazí a ešte ho za to štát aj štedro platí. Slovensko tým ale bezpečnejším neurobí. Chce to nájsť v sebe iba zlomok odvahy obrancov Ukrajiny. generálmajor Peter Babiar zástupca náčelníka generálneho štábu ozbrojených síl – náčelník štábu